Monday, April 30, 2007

Niekolko riadkov o tom, ako bolo v Taliansku.

V piatok 20. aprila sme sa vsetci nalozili pred skolou do autobusu a vybrali sme sa na 22 hodinovu cestu cez celu Europu, do Talianska. Nakoniec z toho bolo vyse 26 hodin trmacania sa v buse cez Dansko, Nemecko, Rakusko a polku Talianska, kym sme prisli do ciela nasej cesty, do Perugie. V autobuse to bolo utrpenie, ani filmy sa nedali poriadne pozerat, lebo na jednej strane autobusu nefungovali reproduktory. Nakoniec sme vsak v sobotu okolo obeda dosli do hotela Tirrenius v Perugii.

Sobota este nebola celkom premrhana, a tak sme si dali sprchu a hor sa vsetci v letnych satach do ulic Perugie. Miestny autobus nas doviezol na stanicu, odkial sa do centra dalo pohodlne vyviezt eskalatormi. Perugia, hlavne mesto Umbrie, je rusne mestecko v kopcoch. Ani jedna ulica tam nie je rovna. Ked sme sa prechadzali centrom mesta, severania zazivali sok, lebo vdaka miestnemu festivalu, ulice mesta boli plne ludi. To sa v Dansku tak casto nevidi. Na “hlavnom” namesti, pred Domom, su schody, ktore su velmi oblubene. Sluzia ako miesto na stretavky, cize su stale plne ludi, ktori tam posedavaju, rozpravaju sa, alebo sa len tak opaluju. Na pocasie sme mali velke stastie, lebo cely tyzden nam svietilo slnko a teploty boli okolo 27 stupnov. Perugia sa mi pacila okrem ineho preto, ze som tam nasla ulicu Sv. Zuzany!
Perugia

Nedela bola predurcena na stravenie dna typickym dovolenkovym sposobom, a to pri mori. Cez Apeniny sme presli do Porto S. Giorgio, k Jadranskemu moru. Bolo teplo, tak sa vsetci dali so plavok a niektori odvazlivci (medzi nimi aj ja) skusili aj more. Niekedy je dobre ist k moru so severanmi, lebo aspon nemam komplexy, ze som najbelsia na plazi :). Kedze na plazi sa len tak cely den stravit neda a v mestecku boli trhy, tak sme ich isli poobzerat. Ja som si pri tom trenovala svoju taliancinu. Tvarila som sa ako potencialny kupujuci a svojou frazou “Quanto costa?” som robila nadeje predavacom. Nakoniec som si kupila kus pizze a zmrzlinu. Napriek tomu talianske trhy. na ktorych si mozete kupit zavesy, oblecenie, jedlo aj domace zvierata, zaposobia na kazdeho.












Rex odpocivajuci na plazi


V pondelok sme sli do Assisi, mesta, z ktoreho pochadza slavny Frantisek z Assisi :). V mestecku S. Maria Degli Angeli, kde sa nachadza katedrala, ktorej je schovany kostolik, ktory Frantisek opravil na Boziu volu, som nasla zmienku o Slovakoch. Na parkovisku stal autobus so slovenskou poznavacou znackou, ktory doviezol putnikov z farnosti v okrese Presov. Poliaci nasli iba tri polske autobusy, co komentovali tym, ze sezona sa este nezacala. Assisi nebolo take preplnene ludmi ako Perugia a to dodavalo miestu svojsky pokoj. Najviac sa mi pacili umelohmotne vtaciky, ktore boli povesane pri kostoloch.


Utorok bol pomerne namahavy den, lebo sme museli o pol siedmej uz sediet v autobuse do Rima. Roma, “citta eterna”, nas privital zapchou, kvoli ktorej sa nasa autobusova cesta mierne pretiahla. Z parkoviska sme sa metrom dostali az do centra, hned ku katedrale Sv. Petra. Tam som sa s Justynou a Tinou odpojila od skupiny a isli sme sa postavit do fronty na vstup do Vatikanskych muzei. Rad sa tiahol neuveritelnych 40 minut, a to sme este mali stastie, lebo vacsinou ludia cakaju aj 2 hodiny. Predsa este nebola sezona. Nakoniec sme sa aj s davom dostali dovnutra, presli sme vsetky saly, ktore vedu do Sixtinskej kaplnky, ktora bola asi najnatlacenejsia miestnost celeho komplexu. Medzi ludmi sa prechadzali dohliadaci na pokoj a neustale opakovali “Silenzio, shhhh” aby porozumeli aj netaliani. Ked sme vysli z muzea, Justyna navrhla aby sme isli druhou stranou do mesta, co nam sposobilo 40 minutovu prechadzku okolo hradieb Vatikanu, zvonka samozrejme. Aspon si mozeme povedat, ze sme presli okolo celeho statu. Potom uz nasledovali typicke turisticke destinacie, ako katedrala Sv.Petra, Anjelsky hrad, Piazza Navona, Pantheon, Piazza Venezia, odkial sme dovideli na Koloseum, na ktore sme nemali cas. Pri Pantheone sme sa stretli s niektorymi z nasej skupiny a vybrali sme sa k fontane Di Trevi a Spanielskym schodom. Kedze som pred 6 rokmi pochodila vacsinu tychto pamiatok, najviac na mna zaposobili Spanielske schody, ktore som pred tymi rokmi nevidela. Prisli sme tam podvecer, pri zapade slnka. Schody boli plne kvetinacov s kvetmi a ludi, ktori len tak posedavali a vychutnavali si caro zapadu slnka v Rime. Schody v Taliansku maju svoje osobite caro :).














Na stredu bol pripraveny oddychovejsi program, cize nieco, co by nam zabralo iba pol dna, aby sme sa mali potom cas pobalit a pripadne este poprechadzat po Perugii. Preto sme sa vybrali do Gubbio, stredovekeho mestecka v kopcoch. Prave sa na namesti pred radnicou predvadzali vlajkonosici v dobovych kostymoch, ktori ovladali tie najrozlicnejsie sposoby ako sa hrat s vlajkou, aby co najviac lietala. Druhou najvacsou atrakciou Gubbia bola Funivia, co je lanovka na kopec, na ktorom je kostol zasvateny Sv.Ubaldovi, patronovi mesta. Sc.Ubaldo tam odpociva ako mumia, pripominajuci Snehulienku v sklenenej rakve. Najvacsie sranda vsak bola lanovka sama o sebe. Vyzerala ako klietka pre vtaciky, do ktorej musis za jazdy naskocit a potom sa uz iba krcovito drzat zabradlia a obdivovat krasne okolie. Cestou dolu som uz bola odvaznejsia a neustale ma pokusalo rozhojdat klietku, v ktorej som sa viezla spolu s Laurou. Nastastie pre Lauru sa mi to nedarilo a tak sme sa v pokoji doviezli spat na zem.













Streda vecer este patrila spolocnej veceri v jednej restauracii a zabave v nocnej Perugii, ktora bola mierne kontrolovana tym, ze na druhy den sme museli znovu nasadnut do autobusu a prezit dalsich ohlasenych 22 hodin cesty (v skutocnosti to bolo 28 hodin). Dansko nas privitalo pohnojenymi poliami a “vonou domova” :).

Vylet to bol super, nie iba kvoli zmene pocasia k teplejsim teplotam, ale aj preto, ze sme si nachvilu oddychli od danskeho dokladne naplanovaneho sposobu zivota a mohli sme si dovolit spravat sa juzansky - chodit neskoro na dohovorene miesta :).

No comments: