2.April nie je vynimocny len tym, ze sa tento den v roku 1725 narodil taliansky "dobrodruh" Giacomo Casanova, ale v tento den sa v roku 1805 narodila hviezda Danskeho rozpravkoveho neba, Hans Christian Andersen. Kedze narodeniny Casanovu sa v Dansku neoslavuju, popisem Vam ako sme oslavovali narodeniny Andersena, priamo v jeho rodisku, mestecku Odense.
Keby Hans bol este medzi nami, oslavoval by 202 rokov. Cize ziadne okruhle jubileum...ale aj napriek tomu Dani radi svojho literata oslavia. Ryslinge hojskole sa do tychto oslav zapojila, hned potom ako ju prizval znamy odensesky mim, Gert Pedersen, k spolupraci. Tyzden pred oslavami Gert nabehol do skolskej Theatersaal a predvadzal sa celu jednu hodinu. Nemozem klamat, predvadzanie bolo fajn a zabavne. Haluz je, ked si clovek uvedomi ako moze dobry mim napodobnit nejaku vec a divak mu to vsetko uveri. Vsetci sme sa znechutene pozerali na Gerta ked predvadzal ako je macku. A zas na druhej strane, ked sa tvaril, ze ho unasaju baloniky, tak sme sa smiali ako male deti. A takemuto mimovaniu sme sa mali naucit za jeden-dva rychlokurzy.
Na rychlokurze sme sa naucili akurat tak otvorit imaginarne dvere, kracat na jednom mieste, podavat ruku jednemu cloveku, pozerat sa na druheho a oslovovat tretieho, podavat imaginarnu kvetinku, vencit maleho, ale aj velkeho psa. Proste same uzitocne veci, ktore mozete skusat na ludi kracajucich na ulici.
Finally, 2.april prisiel a bol najvyssi cas ist oslavovat den narodenin H.Ch.Andersena v uliciach Odense. Gert prisiel skoro rano do Ryslinge, doniesol krabicky s bielou farbou (vyzerali ako konzervy s lakom na topanky), ruze, ceruzky na oci, cierne tricka s potlacou Andersena a serpy ziarivo fialovej farby. Zmachlili sme sa, nakreslili kriziky cez oci, nove obocie (asi o tri centimetre vyssie ako povodne) a obliekli do cierneho, aby sa na nas vynimala fialova serpa. Potom prisiel autobus, nalozil vsetky biele tvare dnu a nabral smer Odense.
V uliciach zacal zivot nielen pre nase biele tvare, ale aj pre okoloiducich. Najprv sme isli v dlhej rade, jeden za druhym, pod vedenim mima Gerta. Gert napriek tomu, ze bol mim vykrikoval hesla, ktore sluzili najme pre nas, aby sme spustili salvy potlesku a uzasu. Takyto dialog vyzeral nasledovne: "Bla bla bla bla bla, Hans Christain Andersen!" a my: "waaaaaaaaauw. cvak cvak (ako turisti sme cvakali imaginarnym fotakom na osobu, ktoru Gert nazval HCAndersenom). Niekedy podisiel k starsej pani a vykrikol: "Mother of Hans Christian Andersen!", chuda starka potom musela celit fotenia chtivym mimom, alebo takym bielym tvaram, co si s nou chceli potriast ruku. Pred poulicnym muzikantom sme vyprovokovali tanecnu zabavu a pred dverami do radnice sme vytvorili dlhu slavobranu z ruk, cize kazdy, kto vychadzal z radnice, musel sa zhrbit a prejst 20metrovym tunelom ruk.
Na namesti pred radnicou nam dal hlavny mim Gert rozchod, co znamenalo, ze sme sa po dvojiciach rozprchli do ulic zabavat ludi. Ja som sla spolu s Laurou do tichsich uliciek, kde sme nemuseli celit velkemu navalu ludi a mohli sme sa kazdemu jednotlivo venovat. Zenam sme pomahali pri vybere topanok z vykladu, detom sme davali imaginarne kvetinky a z casu na cas sme sa nejakej milej starkej poklonili a podali ruku. Nikto okolo nas nepresiel bez toho, aby sme mu nanaznacili aspon gestom a usmevom, ze mu prajeme pekny den. Prisadavali sme si k ludom sediacim na stolickach pred kaviarnami, tocili sme sa okolo stlpov a nakukli sme hadam do kazdeho kocika. Ked sme boli unavene, postavili sme sa ku krizovatke a kyvali autam na kazdu stranu. Obed sme mali objednany v restauracii, hned pri susosi postaviciek z rozpravky o cisarovych novych satach.
Takto sme v prezlecni stravili v uliciach Odense 6 hodin (od 11-tej do 5-tej) a mozem povedat, ze davno ma tak z tolkeho chodenia a postavania neboleli nohy. Skor boleli ma ako davno nie:) Esteze nas v Ryslinge cakala na veceru pizza. Satisfaction. Ale odmenou nebola len pizza, ale aj vsetky usmevy, ktore nam ludia vratili. Normalne to hrialo pri srdci. A cestne mozem prehlasit, ze najlepsie nam kontrovali stare damy. Male deti sa schovavali za mamine sukne, mladi ludia sa nas hanbili, tinedzeri si mysleli ze sme trapni a rozlietani biznismeni si nas v uliciach ani nevsimli. Napriek tomu si myslim, ze to bol mimoriadne krasne straveny den, aj ked som sa najprv bala co budem robit. No ked ma clovek masku, hned ide vsetko lahsie a spontanne.
Keby Hans bol este medzi nami, oslavoval by 202 rokov. Cize ziadne okruhle jubileum...ale aj napriek tomu Dani radi svojho literata oslavia. Ryslinge hojskole sa do tychto oslav zapojila, hned potom ako ju prizval znamy odensesky mim, Gert Pedersen, k spolupraci. Tyzden pred oslavami Gert nabehol do skolskej Theatersaal a predvadzal sa celu jednu hodinu. Nemozem klamat, predvadzanie bolo fajn a zabavne. Haluz je, ked si clovek uvedomi ako moze dobry mim napodobnit nejaku vec a divak mu to vsetko uveri. Vsetci sme sa znechutene pozerali na Gerta ked predvadzal ako je macku. A zas na druhej strane, ked sa tvaril, ze ho unasaju baloniky, tak sme sa smiali ako male deti. A takemuto mimovaniu sme sa mali naucit za jeden-dva rychlokurzy.
Na rychlokurze sme sa naucili akurat tak otvorit imaginarne dvere, kracat na jednom mieste, podavat ruku jednemu cloveku, pozerat sa na druheho a oslovovat tretieho, podavat imaginarnu kvetinku, vencit maleho, ale aj velkeho psa. Proste same uzitocne veci, ktore mozete skusat na ludi kracajucich na ulici.
Finally, 2.april prisiel a bol najvyssi cas ist oslavovat den narodenin H.Ch.Andersena v uliciach Odense. Gert prisiel skoro rano do Ryslinge, doniesol krabicky s bielou farbou (vyzerali ako konzervy s lakom na topanky), ruze, ceruzky na oci, cierne tricka s potlacou Andersena a serpy ziarivo fialovej farby. Zmachlili sme sa, nakreslili kriziky cez oci, nove obocie (asi o tri centimetre vyssie ako povodne) a obliekli do cierneho, aby sa na nas vynimala fialova serpa. Potom prisiel autobus, nalozil vsetky biele tvare dnu a nabral smer Odense.
V uliciach zacal zivot nielen pre nase biele tvare, ale aj pre okoloiducich. Najprv sme isli v dlhej rade, jeden za druhym, pod vedenim mima Gerta. Gert napriek tomu, ze bol mim vykrikoval hesla, ktore sluzili najme pre nas, aby sme spustili salvy potlesku a uzasu. Takyto dialog vyzeral nasledovne: "Bla bla bla bla bla, Hans Christain Andersen!" a my: "waaaaaaaaauw. cvak cvak (ako turisti sme cvakali imaginarnym fotakom na osobu, ktoru Gert nazval HCAndersenom). Niekedy podisiel k starsej pani a vykrikol: "Mother of Hans Christian Andersen!", chuda starka potom musela celit fotenia chtivym mimom, alebo takym bielym tvaram, co si s nou chceli potriast ruku. Pred poulicnym muzikantom sme vyprovokovali tanecnu zabavu a pred dverami do radnice sme vytvorili dlhu slavobranu z ruk, cize kazdy, kto vychadzal z radnice, musel sa zhrbit a prejst 20metrovym tunelom ruk.
Na namesti pred radnicou nam dal hlavny mim Gert rozchod, co znamenalo, ze sme sa po dvojiciach rozprchli do ulic zabavat ludi. Ja som sla spolu s Laurou do tichsich uliciek, kde sme nemuseli celit velkemu navalu ludi a mohli sme sa kazdemu jednotlivo venovat. Zenam sme pomahali pri vybere topanok z vykladu, detom sme davali imaginarne kvetinky a z casu na cas sme sa nejakej milej starkej poklonili a podali ruku. Nikto okolo nas nepresiel bez toho, aby sme mu nanaznacili aspon gestom a usmevom, ze mu prajeme pekny den. Prisadavali sme si k ludom sediacim na stolickach pred kaviarnami, tocili sme sa okolo stlpov a nakukli sme hadam do kazdeho kocika. Ked sme boli unavene, postavili sme sa ku krizovatke a kyvali autam na kazdu stranu. Obed sme mali objednany v restauracii, hned pri susosi postaviciek z rozpravky o cisarovych novych satach.
Takto sme v prezlecni stravili v uliciach Odense 6 hodin (od 11-tej do 5-tej) a mozem povedat, ze davno ma tak z tolkeho chodenia a postavania neboleli nohy. Skor boleli ma ako davno nie:) Esteze nas v Ryslinge cakala na veceru pizza. Satisfaction. Ale odmenou nebola len pizza, ale aj vsetky usmevy, ktore nam ludia vratili. Normalne to hrialo pri srdci. A cestne mozem prehlasit, ze najlepsie nam kontrovali stare damy. Male deti sa schovavali za mamine sukne, mladi ludia sa nas hanbili, tinedzeri si mysleli ze sme trapni a rozlietani biznismeni si nas v uliciach ani nevsimli. Napriek tomu si myslim, ze to bol mimoriadne krasne straveny den, aj ked som sa najprv bala co budem robit. No ked ma clovek masku, hned ide vsetko lahsie a spontanne.
No comments:
Post a Comment