Niekolko riadkov o tom, ako bolo v Taliansku.

V piatok 20. aprila sme sa vsetci nalozili pred skolou do autobusu a vybrali sme sa na 22 hodinovu cestu cez celu Europu, do Talianska. Nakoniec z toho bolo vyse 26 hodin trmacania sa v buse cez Dansko, Nemecko, Rakusko a polku Talianska, kym sme prisli do ciela nasej cesty, do Perugie. V autobuse to bolo utrpenie, ani filmy sa nedali poriadne pozerat, lebo na jednej strane autobusu nefungovali reproduktory. Nakoniec sme vsak v sobotu okolo obeda dosli do hotela Tirrenius v Perugii.

Sobota este nebola celkom premrhana, a tak sme si dali sprchu a hor sa vsetci v letnych satach do ulic Perugie. Miestny autobus nas doviezol na stanicu, odkial sa do centra dalo pohodlne vyviezt eskalatormi. Perugia, hlavne mesto Umbrie, je rusne mestecko v kopcoch. Ani jedna ulica tam nie je rovna. Ked sme sa prechadzali centrom mesta, severania zazivali sok, lebo vdaka miestnemu festivalu, ulice mesta boli plne ludi. To sa v Dansku tak casto nevidi. Na “hlavnom” namesti, pred Domom, su schody, ktore su velmi oblubene. Sluzia ako miesto na stretavky, cize su stale plne ludi, ktori tam posedavaju, rozpravaju sa, alebo sa len tak opaluju. Na pocasie sme mali velke stastie, lebo cely tyzden nam svietilo slnko a teploty boli okolo 27 stupnov. Perugia sa mi pacila okrem ineho preto, ze som tam nasla ulicu Sv. Zuzany!
Perugia

Nedela bola predurcena na stravenie dna typickym dovolenkovym sposobom, a to pri mori. Cez Apeniny sme presli do Porto S. Giorgio, k Jadranskemu moru. Bolo teplo, tak sa vsetci dali so plavok a niektori odvazlivci (medzi nimi aj ja) skusili aj more. Niekedy je dobre ist k moru so severanmi, lebo aspon nemam komplexy, ze som najbelsia na plazi :). Kedze na plazi sa len tak cely den stravit neda a v mestecku boli trhy, tak sme ich isli poobzerat. Ja som si pri tom trenovala svoju taliancinu. Tvarila som sa ako potencialny kupujuci a svojou frazou “Quanto costa?” som robila nadeje predavacom. Nakoniec som si kupila kus pizze a zmrzlinu. Napriek tomu talianske trhy. na ktorych si mozete kupit zavesy, oblecenie, jedlo aj domace zvierata, zaposobia na kazdeho.












Rex odpocivajuci na plazi


V pondelok sme sli do Assisi, mesta, z ktoreho pochadza slavny Frantisek z Assisi :). V mestecku S. Maria Degli Angeli, kde sa nachadza katedrala, ktorej je schovany kostolik, ktory Frantisek opravil na Boziu volu, som nasla zmienku o Slovakoch. Na parkovisku stal autobus so slovenskou poznavacou znackou, ktory doviezol putnikov z farnosti v okrese Presov. Poliaci nasli iba tri polske autobusy, co komentovali tym, ze sezona sa este nezacala. Assisi nebolo take preplnene ludmi ako Perugia a to dodavalo miestu svojsky pokoj. Najviac sa mi pacili umelohmotne vtaciky, ktore boli povesane pri kostoloch.


Utorok bol pomerne namahavy den, lebo sme museli o pol siedmej uz sediet v autobuse do Rima. Roma, “citta eterna”, nas privital zapchou, kvoli ktorej sa nasa autobusova cesta mierne pretiahla. Z parkoviska sme sa metrom dostali az do centra, hned ku katedrale Sv. Petra. Tam som sa s Justynou a Tinou odpojila od skupiny a isli sme sa postavit do fronty na vstup do Vatikanskych muzei. Rad sa tiahol neuveritelnych 40 minut, a to sme este mali stastie, lebo vacsinou ludia cakaju aj 2 hodiny. Predsa este nebola sezona. Nakoniec sme sa aj s davom dostali dovnutra, presli sme vsetky saly, ktore vedu do Sixtinskej kaplnky, ktora bola asi najnatlacenejsia miestnost celeho komplexu. Medzi ludmi sa prechadzali dohliadaci na pokoj a neustale opakovali “Silenzio, shhhh” aby porozumeli aj netaliani. Ked sme vysli z muzea, Justyna navrhla aby sme isli druhou stranou do mesta, co nam sposobilo 40 minutovu prechadzku okolo hradieb Vatikanu, zvonka samozrejme. Aspon si mozeme povedat, ze sme presli okolo celeho statu. Potom uz nasledovali typicke turisticke destinacie, ako katedrala Sv.Petra, Anjelsky hrad, Piazza Navona, Pantheon, Piazza Venezia, odkial sme dovideli na Koloseum, na ktore sme nemali cas. Pri Pantheone sme sa stretli s niektorymi z nasej skupiny a vybrali sme sa k fontane Di Trevi a Spanielskym schodom. Kedze som pred 6 rokmi pochodila vacsinu tychto pamiatok, najviac na mna zaposobili Spanielske schody, ktore som pred tymi rokmi nevidela. Prisli sme tam podvecer, pri zapade slnka. Schody boli plne kvetinacov s kvetmi a ludi, ktori len tak posedavali a vychutnavali si caro zapadu slnka v Rime. Schody v Taliansku maju svoje osobite caro :).

Na stredu bol pripraveny oddychovejsi program, cize nieco, co by nam zabralo iba pol dna, aby sme sa mali potom cas pobalit a pripadne este poprechadzat po Perugii. Preto sme sa vybrali do Gubbio, stredovekeho mestecka v kopcoch. Prave sa na namesti pred radnicou predvadzali vlajkonosici v dobovych kostymoch, ktori ovladali tie najrozlicnejsie sposoby ako sa hrat s vlajkou, aby co najviac lietala. Druhou najvacsou atrakciou Gubbia bola Funivia, co je lanovka na kopec, na ktorom je kostol zasvateny Sv.Ubaldovi, patronovi mesta. Sc.Ubaldo tam odpociva ako mumia, pripominajuci Snehulienku v sklenenej rakve. Najvacsie sranda vsak bola lanovka sama o sebe. Vyzerala ako klietka pre vtaciky, do ktorej musis za jazdy naskocit a potom sa uz iba krcovito drzat zabradlia a obdivovat krasne okolie. Cestou dolu som uz bola odvaznejsia a neustale ma pokusalo rozhojdat klietku, v ktorej som sa viezla spolu s Laurou. Nastastie pre Lauru sa mi to nedarilo a tak sme sa v pokoji doviezli spat na zem.













Streda vecer este patrila spolocnej veceri v jednej restauracii a zabave v nocnej Perugii, ktora bola mierne kontrolovana tym, ze na druhy den sme museli znovu nasadnut do autobusu a prezit dalsich ohlasenych 22 hodin cesty (v skutocnosti to bolo 28 hodin). Dansko nas privitalo pohnojenymi poliami a “vonou domova” :).

Vylet to bol super, nie iba kvoli zmene pocasia k teplejsim teplotam, ale aj preto, ze sme si nachvilu oddychli od danskeho dokladne naplanovaneho sposobu zivota a mohli sme si dovolit spravat sa juzansky - chodit neskoro na dohovorene miesta :).

Velka Noc

Sice je uz viac ako tyzden po sviatkoch, este ich tu trochu pripomeniem. Toto bola moja prva Velka Noc, cize velmy vyznamny sviatok v nasich kalendaroch, mimo domova. Myslela som si, takze co uz... nejako sa to prezije aj bez malovanych vajicok. Koniec koncov, aj tak sme vacsinu sviatkov precestovali. Napriek tomu, v sobotu vecer ked sme sa vratili do domovskej kuchynky B, boli sme rozhodnuti, ze na Velkonocnu nedelu podnikneme nieco sviatocne.

Ja s Laurou sme sa dohodli, ze pojdeme rano do kostola, ktory je hned vedla skoly. Tipli sme si, ze sluzby zacnu o 10tej a nemylili sme sa. Vosli sme do plneho kostola vyzdobeneho kvetinkami. Nerozumeli sme ani slovo, ale aspon sme mali dobry pocit, ze sme tam boli. Videli sme aj krst maleho Ryslincana a tak... a aj ked poprchalo, nemali sme to daleko domov.

Plan na tento den bol: uvarit nieco dobre na veceru, zafarbit vajicka a upiect kolac. Popri tom sa zviezlo upratanie kuchynky a vyprazenie chleba vo vajci na obed. Uz si ani nepamatam, co dobreho sme mali, ale aspon ukazem, ake malovane vajicka sa daju vytvorit z vyvaru z cibulovych supiek, kavy, rastliniek a rozstrihanych Laurinych siloniek, ktore boli nove. No co sa da robit, padli za vlast:)

Proces:

↓

↓

no a nakoniec vysledok...

Skagen, Grenen... alebo kde konci Dansko

Treti den nasho vyletu padol na sobotu. Prave na tento den sme si naplanovali najdlhsi a najvycerpavajucejsi usek nasej cesty. Hlavnym dovodom bola 50% zlava na zelezniciach, ktora znacne uvolnovala zatah na penazenku. V tento den sme stravili asi 9 hodin vo vlakoch, ktore nas prepravili az na same hranice moznosti, cize do Skagenu, ciela nasej cesty.

Rano v Århuse, kde sme spali aj druhu noc, zacinalo skoro. Bolo treba stihnut vlak, vdaka ktoremu by sme mali dost casu na stravenie v Skagene. Vlak nas za 2,5 hodiny doviezol do Frederikshavnu, mesta o ktorom bolo v turistickom sprievodcovi napisane: "neither pretty, nor particulary interesting". Pre nas to vsak bolo prve danske mesto, v ktorom sme nasli zivot v uliciach. Hlavna ulica Frederikshavnu sa hemzila ludmi, vsetko bolo otvorene, cize sme si mohli dopriat ranajky v malej pekarni.

Vo Frederikshavne sme stravili hodinku cakanim na miestny vlacik do Skagenu. Na stanici sme si necakane stretli dalsiu clenku nasho EU Teamu s priatelom, bez toho aby sme sa vopred dohodli. Ake je to Dansko je male!

Skagen nas privital jasnym nebom a slnecnym pocasim, ktore bolo znasobene ziarivozltou farbou skagenskych domov. Skoro vsetky domy v Skagene su natrete na zlto, co sa vymkyna typickemu obrazu danskych domov z cervenych tehal. Mestecku plnom turistov sme vsak nevenovali vela pozornosti. Cas nas tlacil, preto sme sa vybrali peso na 4 kilometrovu prechadzku smerom na Grenen. Grenen je nazov najsevernejsieho cipu Jutskeho polostrova. Cestou sme vyliezli na vezu "pochovaneho kostola", z ktoreho viac ako veza aj tak neostalo. To bol prvy vyhlad na okolitu krajinu z vtacej perspektivy. Druhy sa nam naskytol, ked sme vyliezli na druhy najvyssi majak v Dansku.

Pohlad z vtacej perspektivy na samy koniec Danska

Prechadzka po plazi nam zanechala najma piesok v topankach.

Plaz vsak mala aj ine zaujimavosti. Nemecke betonove bunkre z druhej svetovej vojny, ktore sluzili ako sklady municie v pripade utoku. Pravdu povediac, vyzeraju otrasne a uplne kazia plaz a prirodu naokolo, ale podvedome tam dodavaju typicku atmosferu. Dokonca na poslednom bunkri pred konecnym cipom som nasla vyryte Slovensko! Prva sprava o Slovakoch v Dansku, v najodlahlejsej casti, na poseldnom bunkri. Ale boli sme tam!

Potom uz nasledovala 5 hodinova cesta vlakom naspat do Odense. V Aalborgu sme vystupili z vlaku a dali sme si hodinovu prestavku na cerstvom vzduchu (v silnom vetre), ale nohy a oci unavene tretim dnom potulkov, uz nechceli vidiet nic ine, iba kuchynku B v Ryslinge. A tak sa velkonocny vylet pre mne skoncil. Pocasie nam vydrzalo do poslednej minuty. V nedelu uz totiz prsalo a nikomu sa nechcelo ani paty vytiahnut z domu.

Silkeborg a okolie

Na druhy den sme uz v Århuse nemali co robit. Vsetko bolo aj tak pozatvarane, vsak bol Velky piatok. Napriek tomu sme nechceli zabijat cas nic nerobenim a v Tininom sprievodcovi Skandinaviou bolo este vela zaujimavych miest hodnych navstivit, tak sme si dokladne vybrali novu destinaciu. Touto destinaciou bol Silkeborg, mesto leziace v "Danskych Alpach". Vsetko vyzeralo slubne, lebo pocasie az na vietor bolo ukazkove a miestny vlak do Silkeborgu, asi 50km od Århusu, mal odchod kazdu hodinu, dokonca aj cez sviatky.

Okolo obeda sme teda nastupili do vlacika, v ktorom okrem toaliet s otacacimi dverami boli fascinujuci cestujuci, ktori si tam strngali s flaskami Tuborg Grøn, miestnou znackou piva. Oni proste nemali problem si len tak vo vlaku popijat, akokeby pili colu alebo mineralku. Jeden starsi, doveryhodne vyzerajuci ujko si len tak z tasky vytiahol flasku a sup ho.

Silkeborg je pomerne male mesto, ktore sa rozvinulo iba v poslednom storoci, ako v nom otvorili papierne. Stara fabrika a mozno este muzeum papiera su pomaly jedinou atrakciou, ktoru toto mesto ponuka. Zaujimavejsie a hlavne krajsie su vsak jazera, na ktorych Silkeborg lezi. Cely ten kraj sa aj vola "Jazerny distrikt". Najvacsia sranda na tom vsak je, ze Dani toto uzemie povazuju za take male danske horstvo. Nachadza sa tu aj 2. najvyssi vrch Danska - Himmelbjerg, 147 m n.m. Povodne sme chceli na ten do neba siahajuci vrchol vyliezt, ale autobus, ktory vozi turistov k jeho upatiu, premava iba v sobotu. Museli sme sa teda uspokojit iba s prechadzkou okolo jazier.


Socha pred Papirmuseet, Silkeborg
Jazero a klud okolo neho, Silkeborg

Cestou vlakom sme nemohli nechat nepovsimnute mestecko Ry, na ktorom mene a najma prizvukom, akym ho Dani vyslovuju, sa nedalo nezasmiat. Meno mestecka sa vyslovuje ako keby si niekto odkaslal. Dani totiz nevyslovuju "R" poriadne ako my, ale tak ako keby mali horuci zemiak v ustach. Takze sme si dali hodinovu prechadzku aj po brehoch jazera zo strany Ry. Na druhom mieste oblubenosti mien danskych miest sa nachadza Vrå, ktoreho vyslovnost je tiez podobna odkasliavaniu si.
Ry 4 ever


Himmelbjerg (Sky Mountain), 147m n.m.
Pesnickou tohoto dna bola: "Ain´t no mountain high enough..."

Århus

Kym sme sa dostali od osmej rano, kedy sme si dali zraz v kuchyni B, do Århusu, presiel nejaky ten cas, ktory sme ani poriadne neplanovali. Vlacik do Odense, odkial nam siel IC, odchadzal z Ringe, mestecka 4km od Ryslinge. Do Ringe sme sa mali dostat ako sme vedeli, lebo sme nechceli platit zbytocne peniaze za nehorazne predrazeny autobus. Tine, Laure, Sasovi aj Danielovi sa podarilo chytit stopa, ale ja so Sarkou sme sa na stopovanie danskych studenych cumakov zrovna necitili, a tak sme si zo skladu bicyklov pozicali dva, ktore nas doviezli do Ringe. Bicykle sme odparkovali, uzamkli a cakali na zvysnych stoparov, no a samozrejme na vlacik.

Do rozpoctu nam trochu skocil fakt, ze WILD karta, ktoru mame na 5o% zlavu cien listkov na vlak, ponukala cez sviatky iba 25% dolu. Napriek tomu sme si povedali, ze co budeme trocharit a cestujeme! Cestovali sme nezvycajne plnym IC medzi ludmi, ktori cestovali na sviatky domov. Vo vlaku mal asi kazdy druhy pasazier zapnuty notebook s nejakym filmom alebo hrou. Oznamovaci hlas vo vlaku oznamil, ze mame prestupovat na stanici Vejle, no kedze sme nevedeli kam mame prestupit, polhodinku sme stravili vo Vejle na stanici. Nemozem sa stazovat ze Dani neohlasuju oznamy vo vlaku po anglicky, lebo my na Slovensku oznamovaci hlas vo vlakoch ani nemame...

Nakoniec sme sa do Århusu dostali. Århus nas privital nezvycajne vyludnenymi ulicami. Nedalo sa to prisudit iba sviatkom, lebo na Zeleny Stvrtok este vsetci neoslavuju doma s rodinou. Proste Århus, druhe najvacsie mesto Danska, preslavene svojim najrusnejsim nocnym zivotom, bolo mrtve. Presli sme sa po uliciach, kde akurat tak vietor rozfukoval noviny. Prezreli sme si Katedralu (evanjelicku!), 3jity kostol (postaveny z troch rozdielnych budov), Aros (muzeum moderneho umenia, dnu sme nesli, lebo vstupne bolo hrozne drahe, no pre mna to bolo zadara, ale aj tak nie som az taky fanusik moderneho umenia...), Gamble By (skanzen danskeho mestecka, hned v centre Århusu), presli sme sa po botanickej zahrade...vsetko sa da stihnut za tych par hodin v meste. Presli sme sa aj vecernym - party Århusom- ale klebety bud zvelicuju alebo su uplne neopodstatnene, lebo nocny Århus bol len o trosku zivsi ako denny.Aros

Gamble By

Noc sme si zarezervovali v hosteli, kde sme boli dievcata na jednej izbe a chalani na druhej. Hostel bol celkom v pohode... vsak okrem noci sme tam nestravili ani minutu. Jedlo sme mali zabalene v balickoch este z Ryslinge, a ak bolo treba nieco akutne, v 7eleven, predavali 2 hotdogy za 30DKK.

Na druhy den sa chalani od nas odpojili. Isli cestovat na vlastnu past, lebo mali zlavnene listky. My sme mali iba 25% zlavu, ale kedze sobota je oficialne nie sviatocny den, zlava bola 50%, tak sme si nechavali najvacsiu vzdialenost na sobotu. V piato rano sme sli okolo Katedraly, nakukli sme dnu. Akurat sa zacinali bohosluzby a pred kostolom bolo vela fotografov. Na koho cakali? To sme zistili ked sme odtial po druhej pesnicke vysli, lebo pred branou stalo velke cierne auto so znackou 121, presne tou istou ako auto, v ktorom sme videli v Kodani kralovnu. Kralovna ma prenasleduje! Teraz som ju sice nevidela, ale aspon jej auto...

Århusska Domkirke

Vsetky muzea v piatok doobeda boli pozatvarane, ale stastie sme skusili vo Womens museum. Bolo zavrete, ale nedalo mi to nezalomcovat dverami aspon trochu. Zrazu odtail vykukla zena s blond vlasmi vyholenymi na kohuta a s piercingom v nose a povedala, ze otvaraju za pat minut. Tak sme sa predsa len dostali so nejakeho muzea. Expozicia bola velmi zaujimava, ale robena viac menej iba pre zeny...vsak asi preco. Tym sa pre nas Århus skoncil. Poobede sme sli do Silkeborgu. Do Århusu sme sa vratili az vecer, do hostela.

muzeum a atrakcie vnom...prezliekanie sa do detskych veci z minulosti

Velkonocny vylet

Cez velkonocne prazdniny nas ostalo v Ryslinge asi 15. Cely intrak bol vyprazdneny a stravu sme si varili sami...este ze su tu odo mna starsie dievcata, ktore maju s varenim viac skusenosti, cize netrpime hladom:) Ja potom pomaham umyt riad. Ale kedze sme nechceli stravit cele prazdniny zavreti na intraku, a pri pocitaci, sest z nas sa rozhodlo, ze si spravime par dnovy vylet a ponavstevujeme este nejake danske mesta, ku ktorym sa asi neskor nedostaneme. Na plane sme mali Århus, druhe najvacsie danske mesto, Aalborg, Frederikshavn a Skagen, najsevernejsi bod Danska. Mimo programu sa nam vtesnal este Silkeborg.
Vylet nebol iba zatah na nervy a penazenku, ale bol to zatah aj na nove zazitky a spoznavanie danskych stereotypov. Jeden z nich je, ze Danske mesta su skoro stale vyludnene. Nie je to iba problem dediny ako Ryslinge, mestecka ako Ringe a ani velkomesta ako Kodan. Jedine mesto, v ktorom bol poulicny zivot bol Frederikshavn, mestecko, o ktorom bolo v turistickom sprievodcovi Skandinaviou napisane, ze nie je ani pekne a ani zaujimave. Pre nas to bol klenot, lebo sme asi prvy raz v Dansku videli ulice plne ludi...
Uz sa tesim, ked dojdem domov a uvidim nejake horstvo, alebo aspon hradzu za Dunajskou Luznou, nieco co proste nie je rovina. Po precestovani celeho Danska mam uz roviny a vetra plne zuby. Nastastie, pocasie nam prialo a vsetky tri dni boli zaliate slnkom, no a samozrejme prefukovane vetrom, ale bez neho proste Dansko nie je Dansko. Ako teda vyzeralo moje Dansko?

takto...

Mimoriadny den straveny ako mim mimo Ryslinge

2.April nie je vynimocny len tym, ze sa tento den v roku 1725 narodil taliansky "dobrodruh" Giacomo Casanova, ale v tento den sa v roku 1805 narodila hviezda Danskeho rozpravkoveho neba, Hans Christian Andersen. Kedze narodeniny Casanovu sa v Dansku neoslavuju, popisem Vam ako sme oslavovali narodeniny Andersena, priamo v jeho rodisku, mestecku Odense.

Keby Hans bol este medzi nami, oslavoval by 202 rokov. Cize ziadne okruhle jubileum...ale aj napriek tomu Dani radi svojho literata oslavia. Ryslinge hojskole sa do tychto oslav zapojila, hned potom ako ju prizval znamy odensesky mim, Gert Pedersen, k spolupraci. Tyzden pred oslavami Gert nabehol do skolskej Theatersaal a predvadzal sa celu jednu hodinu. Nemozem klamat, predvadzanie bolo fajn a zabavne. Haluz je, ked si clovek uvedomi ako moze dobry mim napodobnit nejaku vec a divak mu to vsetko uveri. Vsetci sme sa znechutene pozerali na Gerta ked predvadzal ako je macku. A zas na druhej strane, ked sa tvaril, ze ho unasaju baloniky, tak sme sa smiali ako male deti. A takemuto mimovaniu sme sa mali naucit za jeden-dva rychlokurzy.

Na rychlokurze sme sa naucili akurat tak otvorit imaginarne dvere, kracat na jednom mieste, podavat ruku jednemu cloveku, pozerat sa na druheho a oslovovat tretieho, podavat imaginarnu kvetinku, vencit maleho, ale aj velkeho psa. Proste same uzitocne veci, ktore mozete skusat na ludi kracajucich na ulici.

Finally, 2.april prisiel a bol najvyssi cas ist oslavovat den narodenin H.Ch.Andersena v uliciach Odense. Gert prisiel skoro rano do Ryslinge, doniesol krabicky s bielou farbou (vyzerali ako konzervy s lakom na topanky), ruze, ceruzky na oci, cierne tricka s potlacou Andersena a serpy ziarivo fialovej farby. Zmachlili sme sa, nakreslili kriziky cez oci, nove obocie (asi o tri centimetre vyssie ako povodne) a obliekli do cierneho, aby sa na nas vynimala fialova serpa. Potom prisiel autobus, nalozil vsetky biele tvare dnu a nabral smer Odense.

V uliciach zacal zivot nielen pre nase biele tvare, ale aj pre okoloiducich. Najprv sme isli v dlhej rade, jeden za druhym, pod vedenim mima Gerta. Gert napriek tomu, ze bol mim vykrikoval hesla, ktore sluzili najme pre nas, aby sme spustili salvy potlesku a uzasu. Takyto dialog vyzeral nasledovne: "Bla bla bla bla bla, Hans Christain Andersen!" a my: "waaaaaaaaauw. cvak cvak (ako turisti sme cvakali imaginarnym fotakom na osobu, ktoru Gert nazval HCAndersenom). Niekedy podisiel k starsej pani a vykrikol: "Mother of Hans Christian Andersen!", chuda starka potom musela celit fotenia chtivym mimom, alebo takym bielym tvaram, co si s nou chceli potriast ruku. Pred poulicnym muzikantom sme vyprovokovali tanecnu zabavu a pred dverami do radnice sme vytvorili dlhu slavobranu z ruk, cize kazdy, kto vychadzal z radnice, musel sa zhrbit a prejst 20metrovym tunelom ruk.

Na namesti pred radnicou nam dal hlavny mim Gert rozchod, co znamenalo, ze sme sa po dvojiciach rozprchli do ulic zabavat ludi. Ja som sla spolu s Laurou do tichsich uliciek, kde sme nemuseli celit velkemu navalu ludi a mohli sme sa kazdemu jednotlivo venovat. Zenam sme pomahali pri vybere topanok z vykladu, detom sme davali imaginarne kvetinky a z casu na cas sme sa nejakej milej starkej poklonili a podali ruku. Nikto okolo nas nepresiel bez toho, aby sme mu nanaznacili aspon gestom a usmevom, ze mu prajeme pekny den. Prisadavali sme si k ludom sediacim na stolickach pred kaviarnami, tocili sme sa okolo stlpov a nakukli sme hadam do kazdeho kocika. Ked sme boli unavene, postavili sme sa ku krizovatke a kyvali autam na kazdu stranu. Obed sme mali objednany v restauracii, hned pri susosi postaviciek z rozpravky o cisarovych novych satach.

Takto sme v prezlecni stravili v uliciach Odense 6 hodin (od 11-tej do 5-tej) a mozem povedat, ze davno ma tak z tolkeho chodenia a postavania neboleli nohy. Skor boleli ma ako davno nie:) Esteze nas v Ryslinge cakala na veceru pizza. Satisfaction. Ale odmenou nebola len pizza, ale aj vsetky usmevy, ktore nam ludia vratili. Normalne to hrialo pri srdci. A cestne mozem prehlasit, ze najlepsie nam kontrovali stare damy. Male deti sa schovavali za mamine sukne, mladi ludia sa nas hanbili, tinedzeri si mysleli ze sme trapni a rozlietani biznismeni si nas v uliciach ani nevsimli. Napriek tomu si myslim, ze to bol mimoriadne krasne straveny den, aj ked som sa najprv bala co budem robit. No ked ma clovek masku, hned ide vsetko lahsie a spontanne.

Vecery v Ryslinge

Na kazdy den v tyzdni mame rozvrh dopodrobna naplanovany. Medzi nami, vychodoeuropanmi, vznikaju uz aj "interne" vtipy, kde sa vysmievame Danom, ze musia mat na vsetko rozvrh a nic nemoze ist pomimo toho. Nemozu sa ani zasmiat ak to nemaju na rozvrhu.

Ale spat k rozvrhu tyzdna. V pondelok vecer byva len vynimocne volny, raz sme mali "spevavy vecer" (sangaften) s obyvatelmi Ryslinge, v utorok byva spevokol, v stredu party v pivnicnom klube pod nazvom "Cafe", vo stvrtok pozerame film a piatok vecer je vacsinou intrak vyprazdneny, lebo Dani odchadzaju na vikend domov.

Teraz nieco k stredajsim vecerom - "Cafe". Nikdy to nie je nejaka zabava bez motivu, alebo bez programu. To je podmienka ucitelov, ktori sa tiez niekedy zucastnuju. Preto kazdy tyzden vybera temu Cafe jedna z troch kuchyniek, ktore su nieco ako klubovne pre tri casti intraku. V kuchynkach su okrem chladnicky, stola a uzitocnych spotrebicov (mikrovlnka, hriankovac, kavovar) aj kresla a gauce, ktore vytvaraju prijemnu atmosferu. Pri naplanovanom mitingu v kuchynke sa dohodne tema dalsej "Cafe". Je to vzdy zabava sledovat, ako sa vybrana tema ujme medzi ostatnymi. Zatial boli tri temy, a jednoznacne sa da urcit, ktora bola najlepsia.

Takze, prva tema bola Toga party, co znamenalo, ze sme sa vsetci obliekli ako Rimania - ci skor sme sa zabalili do plachiet a do vlasov sme si dali listy a inu zelen. Tato tema sa ujala najviac! Tu su foto, ako sa Rimania zabavaju:

Druha tema bola o cosi prozaickejsia, cize sa v nej clovek nemohol citit ako boh. Zato vsetci sa citili ako bohovia tanecnejho parketu, pretoze temou bola 70´s DISCO. Je to sice matuca tema, lebo ci sa 70.roky rataju este ako hippies, alebo uz ako disco era... taky chaos vznikol aj na parkete.

Posledna tema bola pre zmenu zaspavajuca. Pyzamova party. Vyhodou tejto party bolo to, ze sme hned mohli vliezt do postele a nebolo sa treba trapit prezliekanim:) Z tohto foto nemam, ale na ludoch v pyzamach aj tak nic vynimocne nie je.

...ale nemyslite si, ze je to tu iba o zabave. Kodan tu zabavu viac menej vynahradila. Navsteva parlamentu, miting na ministerstve zahranicnych veci, greenpeace, june movement a amnesty international. Po takomto intelektualne stravenom case, prezliect sa za disco divu a ist si zatancovat, je viac nez oddych;)